.sedem_slov

a uz sa mi rozvijala predstava: sedim tam a rozpravam svoje bezne unhinged zvasty za ktore sa neskor budem citit... no nie sebavedomo. a v tom ku mne podide cudzi muz - spozorniem, pretoze co asi od nas moze chciet? pozera sa mi priamo do oci a ja jemu, a kym vo mne rastie este len nepokoj, on vravi: "preco jej to rozpravas?" rastuci nepokoj splasne a vystrieda ho hnev. co ma buzerujes, kreten, co ty o tom vies? ziadne slova vsak nepadnu nahlas, a tak teda po chvilke ticheho upriameneho pohladu ktory iba podskrtne vahu jeho zdelenia odchadza, niekam prec. uz ho nesledujes. sledujes iba svoj vnutorny pocit zmatku, paradoxu, snahu pochopit nieco nepochopitelne. nezda sa ti ze by si ho niekedy videl, a i tak sa ti zdal ukrutne povedomy. ako to je mozne? mozno nejaky stary znamy z detstva? toho by som nemal sancu poznat, ale povedomy by mi mohol byt. pripada ti to vsak velmi nepravdepobodne, to nebolo to. zvysok vecera plynie tak nejak z polcesty do prazdna, pretoze sa mi tazko drzia myslienky.

ale toto sa mi nikdy nestalo a spritomnim pohlad. a predsa, tu sa pise, ze clovek ma za zivot niekolko-krat garantovane vstupit do svojho predosleho zivota a potencionalne k nemu prehovorit, bez ohroznia stability casoproiestoru (i ked tento koncept je velmi archaicky a nemoderny. pouzivam ho iba kvoli tomu, ze v tej dobe ktoru opisujem sa viac nevedelo, priam netusilo). cudzim pozeram zasadne do tvare, a nikdy som si nicoho nevsimol. ak nepodstupim v buducom zivote transplantaciu tvare, myslim, ze by som sa spoznal. aspon matne, urcite. alebo spatne. ale ono sa nestalo a nedeje vobec nic! mozno ze by som si toho fakt nevsimol? ale ved ku mne rozprava len zlomok ludi. vacsinu zivota som stravil so sluchadlami a zapichnutym pohladom do zeme - keby ma niekto zlovestne premenil na predmet, bol by som nieco ako zlta "nerusit, prosim" karticka na klucke hotelovych dveri. alebo mozno nieco nevkusnejsie...

cele mi to nejde do hlavy. a pritom tak rad by som sa bol sam so sebou stretol! aspon potriasol rukou a ocami si povedal vsetko. a ak by som nedokazal pochopit, co mi oci toho starsieho vravia, na zaklade vzhladu a dojmu by som mohol skusit nieco trochu inak. to znie vypocitavo - odhliadnuc od tychto vyhod, i tak by som sa rad bol stretol. tak, ako rad sa clovek stretava s rodinou a blizkymi, tak podobne by som chcel i toto stretnutie. chcem mat aspon aku-taku *istotu*, ze budem so-so fajn.

v dalsom texte som uz nespozoroval ziadne suvisiace, dolezite info. ostal som tam sediet, akoby ma vytiahli z kuchynskeho kotla B-ckoveho cinskeho bistra - mierne obareny, prepeceny a bez chuti.

dej som unavene a pomaly rozvijal dalej. a vtedy sa mi vplizila myslienka, ktora sa mi nepacila. tej sa moje nepacenie pacilo, a evidentne na nom hodovala. rastla. jediny ludia, na ktorych nepozeram priamo su zobraci a bezdomovci. a tak by bolo teda velmi dobre mozne, ze som sa uz approachol, ale nevidel, teda nespoznal. ten hrozny pocit hrozy co som musel mat ked som si uvedomil, v akej bezvychodiskovej kasi som. a tiez ako ma hrozilo, ze ja starsi som takyto clovek. neviem, ako som zmenil tvar riecistia touto myslienkou.

03-03-25AD

bolo to dalsie uprsane rano. voda rycala do odtokov, a tie sa mi zdali trochu cistejsie ako vecer predtym, kedy som na tom mieste vystupoval z elektricky. to rano som do nej naopak, nastupoval. tie dni boli dlhe, plne tych istych tvari ludi, ktore som spoznal pred 15 rokmi v inej ulici, v inom meste, v inom state. i tak ich stale vidim vsade. akoby bol Boh lenivy stvorit sirsiu paletu ludskych crt, a zasekol sa niekde pri tucte, bohmi odpust tuto ruhajucu myslienku. On vie, preco veci urobil tak, ako su, a mne neprislucha posudzovat ich spravnost. len mi to pride zvlastne.

v elektricke na mna pozerala kazda tvar. ako stale. dobiedzaju, nukaju sa mi, ukazuju sa mi, zosmiesnuju sa mi. sepkaju mi, ale su zakerne - ked sa na ne pozriem, tvaria sa, ze nikdy nepozreli ani mojim smerom, a ze su strasne zaneprazdnene niecim inym. mozno inou tvarou. mozno inym telom. jedna slecna ma oslovila. mala mlade nohy a hrozne vnadne boky, ale staru tvar. staru tvar. aka dusa zmyje 20-rocnu tvar do tohto tvaru ? jej tvar som videl v zivote prvy a zaroven tisici krat. v predavackach, ucitelkach, okoloiducich.

kazda tvar ma iny hlas. niektore kricia, niektore su velmi striedme - presne tie take, co brehy myju. jeden neuveri kym nezazije na vlastnej kozi, a nech mi drahy citatel veri, ze viem, o com hovorim. tato teoria tvari ma vo volnych chvilkach zamestnava uz nejaku dobu a je celkom dobre definovana, ale fenomen hlasu je relativne cerstvy a stale je v procese mojej skromnej studie. za tieto tiche hlasy vsak dam ruku do ohna. a hocico ine hocikam inam.

najnebezpecnejsie tu tie, ktore su mi uplne neme. tie prichadzaju len malo a su neuveritelne vzacne. siroke oci egyptskych bohyn olemovane ciernymi kuderami. tie nepovedia ani slovo, nikdy. moj jednoclenny tim nevie nikdy usudit, co tato pantonima vravi: pohrdanie? pokoru? namyslenost? pohnutie? tenziu? apatiu? asi nam chyba kompatibilita.

na druhu stranu, pravdou zase je ze nie kazda tvar je ta ista - to vobec nie. to by bolo jednoduche, a asi by to bolo zrejmejsie; priatelia by sa mi boli zverili s tymto rusivym, ale nie prekazajucim pocitom, ktoremu (kym ho niekomu nezverim) holdujem sam.

bol cas vystupit. dazde trvali uz dlhu dbu, bolo to uz tusim druhym tyzdnom. prekvapovalo ma, ako moze tolko a tak dlho prsat, a co ma prekvapilo mozno este trochu viac bol fakt, ze som si prestal ten dazd uvedomvat. hlasy tvari vsak ostavali i nadalej nejasne, rovnako ako cokolvek ine v dazdi byva.

chcel som si utriet okuliare, no miesto toho som si len tazko vzdychol, ze stale zabudnem ze ja ziadne okuliare nenosim.

01-06-24AD

pali ma koza pod bradou. premyslam cim to je. ci tym, ze mam plny nos a oci prachu ktory ma dusi a oslepuje. cely teciem. miliony ihiel mi vnikaju a kruzia vo vsetkom co by som nazval svojim telom. prevalujem hlavu za priamym nosom a tvar mi ozaruje nieco ako prenikave farby. premyslam preco ma pali koza pod bradou. premyslam, cim to je, a ci tomoze byt tym, ze mi chyba cela sanka

nado mnou citim tycit sa tribunal. 7 priamych, les udov.

sedim za stolom. stol je pekny, rovnako ako i cely priestor, v ktorom sa nachadza. stoji i v slusnom podniku. tlmene plosne svetlo zo stropnych sklenenych panelov pomaly osvetluje miestnost vylozenu mramorom, po ktorom sa lenivo prevaluje ako mlieko. i tak je tu neznesitelne teplo. a poloprazdno. ticho. vonku, i ked to nevidime cez hrubu pokozku budovy v ktorej utrobach sme, sa tycia vysoke, stare, krasne domy. domy z kamena, ulice vylozene macacimi hlavami, stare lampiony... mesto pre milion ludi, mesto postavene okolo ruchu ludskych dusi. teraz tam vsak nikoho niet. o tomto case v tomto meste neostal nikto, kto ma co len smietku rozumu. ostali sme tu len my, a preto mlcky sedime a pijeme to vlazne pivo. ako taki vyhnanci, ako lowlifes. vyhna vonku sála a dusi do bezvedomia (nejaky pojem na o- oblbnutia? ozelenia, odpadnutia? onemenia?).

pri stole sedim sam. samozrejme. po miestnosti sa dokazem rozhliadat uz i so zatvorenymi ocami, so sukmenovcami sme uz takmer uplne dusevne zluceni do jednej bunky. viem ako sa tvaria, co robia a takmer i to, co si myslia. sme predsa len velmi podobne typy.

je nas tu sest. miestnost je asi 10 metrov siroka a dobrych 15 metrov siroka. v jej strede je rozlahle schodisko, veduce do podzemia, kde su niekde hlboko za dverami kresla a dosky divdadla, zahalene v tme. a my sme po miestnosti rozptyleny, mozno ako zrnka ryze na kuchynskej doske. myslim, ze som tu medzi nami asi najmladsi. nemam vsak istotu, pretoze ak ten jeden chlapec je skutocne taky mlady ako tvrdi, zivot k nemu musel byt mimoriadne tuhy. znova, ziadne prekvapenie v nasom malom spolocenstve. ved vsetci si tu musime nejakym sposobom uzivat utrpenie, ci uz o tom vieme alebo nie. listky z mesta nie su drahe. len mat nejaky ciel je.

barmana za pultom niet. myslim, ze nikto z nas by vam nevedel povedat s presnostou, kedy z miestnosti zmizol. nikomu nam vsak prilis nechyba. ani on, ani jeho prikysnuty vyraz. ani jednemu.

a tak tu sedime len my. podmienky nas zdruzuju do niecoho jedneho. skutocne. z casu na cas sa niekto zdvihne po pivo, rozmarne, kedykolvek mu znova vysmadne, ked jeho pohar civi horucim vzduchom a pavucinou po pene. ostatni necinne, ale bez letargie zdvihneme pohlady na jeho pohyb a zvuk jeho stolicky, tlacenej po peknej, mozaikovej kamennej dlazbe; a ked nam vsetkym postupne donesie dalsie pivo a vymeni nam ho za to nase prazdne, naznacime pohladom vdaku. na koniec si sadne si spat so svojim cerstvym, len o trochu chladnejsim nez vlaznym pivom a nasa pozornost ma pohov, rozide sa kazda vlastnym smerom. ten smadny je stale niekto iny, a zazrakom prirody sme sa bez jedineho slova ustanovili, ze je to stale niekto iny, perfektne rovnou mierou striedajuc sa.

rozhliadam sa po nasich tvarach. vsetky su hrozne obycajne. stare i mlade, vsetky ale podobne s trochu mdlym pohladom rozmazanym potom, pivom. v beznych dnoch by sme na seba na ulici asi ani nepozreli, ani len nezaznamenali. nase kroky by sa minuli a duse, nedotknute vo svojich zavaraninovych sklach v hrudi. vsak nase dni uz dlho nie su bezne.

zabudam, co tu robime. stale mi to vsak pripomenie to ovzdusie, do ktoreho sa vpijaju nase duse.

vlastne nam vobec nie je zle, ani v takychto podmienkach, pred ktorymi ostatni usli. alebo odisli iba kvoli tomu, ze mali nieco lepsie na praci? nerozumieme im. my nemame ziadnu zodpovednost, sme oslobodeni od tiahy ucelu. to oni nie su, to oni su niekde tam v tom sirom, otvorenom svete, zbrkli a pobehujuc aby stihali svoje vlaky, autobusy, eleketricky, lekarov, stretnutia, lasky, prace... nahanaju sa za peniazmi, titulmi, uznaniami, za boh vie cim vsetkym malichernym... to nad nimi sa stale tyci bic, bic casu vysoko rozpriahnuty nad ich hlavou. bic mokry, bic zaschly ich krvou, bic ktory ich uz bicuje i ich krvou... nas sa to nedokaze tykat.

piva pribuda. i napriek tomu vsak stolicky cim dalej, tym menej erdzia. plochy strop sa premiena v hmlu, v mliecnu hmlovinu ktora nas osviecuje.

nepamatam sa, kedy sme prisli. telefon sa mi vybil... a vlastne ani neviem kedy. nemal mi niekto volat? mozno. mozno nam zazvoni. mozno za nami pride. mozno teplo stvori nove slnce, a to ku nam vojde do domu a prehovori k nam. a mozno nie.

je na nas rad na pivo, hrdlo mi susi horuci vzduch, ktory mame v pohari. vstavame zo zidle a ta neurobi ani hlaska. prenesieme sa za bar, kde z trubok, niekam z podlahy k nam do nasich poharov sa vleje dalsie pivo. pivo zacne tiect a pohare sa plnia. 6 poharov pre nas statocnych, ze sme to znova dali. ze sme stale nazive. ze sme my.

ostal som tu iba ja.

26-06-26AD